Tak pôst má pre mňa viac benefitov. Jednak som mala krásnu pleť, takmer žiadne akné ani počas hormonálnych výkyvov a tá sa mi už pokazila. Aj ekzém mi na ruke naskočil, aj vlasy mi nejak zhurta začali padať posledný mesiac... (neviem, nakoľko to všetko súvisí s tým mojím pôstovaním za posledný rok).
Pôst sám o sebe je pre mňa najrýchlejšia a akoby najčistejšia forma zbavenia sa toxínov, tukov a ostatných neduhov. Len mi teraz nejak nie je dovolené držať ho, fakt som sa cítila fyzicky mizerne.
Diéty držať neviem - ja buď jem, alebo nejem A hoci od posledného pôstu fičím na ovozeli vo veľkom, príde večer a aj tak buchnem nanuk, či niečo iné okrúhlo-hranaté, čo si spomínala, niekedy aj všetko naraz.
Posledné 3 týždne s manželom ideme aj na zelených smoothies - on dáva dokonca nejaké 3 litre denne. Ale tiež sa večer doje čokoládou, o našich víkendoch radšej pomlčím

Ale teraz mi napadlo, že keď ideme napr. na piatkový koláč, tak ho nikdy nedám len po ovozeli. Musím pred ním niečo zjesť, nejaké varené jedlo, inak by mi z neho bolo dosť zle. Keď sa tak zamyslím, ani neviem, prečo to robím, asi zo zvyku, lebo je pekné dať si takéto rande s manželom Možno stačí len viac počúvať telo, čo chce a čo nie.

U půstu musí být soulad těla s duší. Musí ho dělat s nadšením a chutí, být s půstem i vnitřně v souladu. Proto např. Partyková před půstem meditovala a připravovala se i psychicky na půst, aby s ním byla v souladu. Když se půst dělá s přemáháním, z důvodu měl(a) bych / musím, je to boj mezi tělem a duší. Člověk ten půst vědomě dělat chce, ale jeho podvědomí se tomu brání. Končí to tak, že podvědomí si najde cestu, jak se tomu půstu vyhnout, splní to co člověk ve skutečnosti opravdu chce, tj. nepůstovat ale užívat si požitků. Proto se objeví zdánlivě fyzické potíže, kdy je půst velmi nepříjemný nebo se objeví i nějaké obtíže - obvykle to nebývají skutečné potíže, ale podhazování pocitů z podvědomí, aby to člověka přimělo ke splnění jeho vnitřního přání nepůstovat. Nepomůže přemáhání nepříjemností silou vůle, je potřeba dostat se do vnitřního souladu, dělat půst s láskou.

Prvú sériu pôstov som robila z presvedčenia, že mi pomôžu pri zdravotných problémoch. Takže tam som bola naštartovaná a väčšinou to išlo dobre. Ale po tej 21ke, pri ktorej som bola presvedčená, že mi definitívne pomôže zmeniť zdravotný stav, už neviem nájsť inú motiváciu. Aj keď vidím tie drobnosti (ekzém, akné, kandida...), ktoré by som rada vyriešila/vyliečila, tak je to stále akosi málo. Ale určite príde čas, keď to pôjde, túžim po 40ke a na ňu sa chcem dobre pripraviť.
Patrykovú som ešte nečítala, ani mi teraz nejak tá náučno-duchovná literatúra nejde. Asi to chce tiež ten správny čas. Som teraz normálne akoby vypnutá, odtrhnutá od všetkého, čo som robila/snažila sa. Cítim teraz akoby vo všetkom tomto odpor, niečo vo mne mi nedovolí robiť pravidelné meditácie pri sviečkach, čakrové cvičenia, breathworky, či tlačiť do seba staro-nové informácie z literatúry alebo vlogov. Lepšie mi teraz spočívať v prírode, čistiť hlavu tam, alebo len doma na záhradke, keď sa v hline hrabem.

Ahojte, chcem sa podeliť o svoje skúsenosti, možno to niekomu pomôže. Môj najdlhší pôst je 8 dní. Asi rok a pol som jedol len oriešky, semiačka, ovocie, zeleninu, cukor, soľ a pár umelín. Najväčšie zlepšenie som pocítil keď som vyradil všetky umeliny- výsledky sa mi dostavovali postupne. Momentálne jem hlavne mäso, obiloviny, strukoviny, sušené ovocie a pijem aj dosť málo vody a aj napriek tomu sa dosť rýchlo vyprázdňujem, nejem žiadny biely cukor, umelé sladidlá, med, žiadne sirupy, soľ, éčka a ani žiadne škroby a bielkoviny ktoré sú oddelené chemicky. Keď som tieto zložky prestal jesť tak najprv sa mi spomaľovalo trávenie ale potom sa už len zrýchľovalo a zrýchľovalo. Myslím si, že čím je človek slabší tým má väčší problém vyradiť biely cukor.

A prispievaš tak k obrovskému utrpeniu našich sestier a bratov.

Z časti máš pravdu, ale z energetického pohľadu "jednotlivca" je to diskutabilné.
Ja mäso nejem asi 40 rokov a už to asi nebudem meniť. Ale sú duše, ktoré
to zatiaľ bez mäsa nedajú.. Je to tak proste nastavené.
Uvedomil som si to vtedy, keď dcéra kŕmila hada s myškami.
Podarilo sa mi jednu zachrániť, ale len z dôvodu výnimočnosti tej myšky.
Jednoducho vedela, čo ju čaká a správala sa úplne inak ako tie predošlé.
Teraz je to moja oblúbená myš a určite nebude podliehať potravinovému reťazcu.
Tak je to aj s nami. Kým si neuvedomíme, že tie živé bytosti nie sú k jedeniu, musí sa niečo
neštandardné stať. Potom sa nám ten pohľad na túto virtualitu trochu zmení.

Ahoj Rudo. si ochotný mi prezradiť svoj vek ?

Ahoj SisaB, len moja malá skúsenosť s pôstami. Tu nejde o preteky s čo najväčším číslom pôstu.
Niekedy mi viac pomôže 3 dňový pôst ako 21tka. Prečo to tak je, neviem.

Toto stanovisko je veľmi jednostranné a je centrované na toho mäsožravca.
Či to ON dá alebo nedá bez mäsa.
Ale čo tie bytosti, ktoré sú teraz na Zemi ako kravy, prasatá, sliepky a ostatné zvieratá? Čo tak pozrieť sa na vec z ICH pohľadu?

Každý to dá bez mäsa, stačí nebyť sebec. Stačí rozvinúť svoju empatiu a súcit a pozrieť sa na celok trošku z inej perspektívy, než je malý sebecký pohľad jednotlivca.

Keď to myslíš tak, že im to ešte nedošlo, že sa na to môžu pozerať aj inak, tak v tomto súhlasím. Nedošlo im to.
Ale po fyzickej ani nijakej inej stránke im k tomu nič nechýba, nič nepotrebujú. Stačí len nebyť sebec.

A to ešte nehovorím o tom, že tí mäšožravci nie sú len sebeckí, ale podporujú tými svojimi rozhodnutiami jesť živočíšne produkty obrovské utrpenie a devastáciu života a životného prostredia. Takže k tej sebeckosti sa priratáva aj ľahostajnosť a podiel na obrovskom utrpení našich blízkych zo živočíšnej ríše. Inými slovami - dosť blbá karma.

Nejde mi o dosahovanie čo najvyšších čísiel, skôr ma láka tá duchovná stránka 40ky, ktorú popisuje literatúra.
Ja totižto nemám upratané v hlave a nejak ani momentálne neviem, kde začať a tak som v nejakom bludnom kruhu - chystám sa na pôst technikou prejedania sa Celé leto sa neviem nakopnúť ani 24hodinovke. Poctivo si užívam jedlo a pitie a potom vždy nastúpia výčitky... No, snáď bude čoskoro lepšie, už sa neviem dočkať toho ľahkého pocitu (na tele, aj na duši)!

Ono to je skôr opačne. Nie že dlhý pôst garantuje nejaký duchovný posun. Práve naopak. Najprv nastane zmena vo vnímaní skutočnosti u jednotlivca (povedzme "duchovný posun"), a následne sa patrične zmení aj tá skutočnosť (skúsenosť, svet). Jedinca to potom môže (ale nemusí) ťahať ku dlhým pôstom a ak túto skúsenosť potrebuje, tak tie pôsty urobí.
Ale tá zmena vo vnímaní skutočnosti nastane nezávisle od pôstov, prány, jógy, a podobných praktík. Človek nepotrebuje v tomto smere niečo "dosiahnuť", aby nastal "duchovný posun". To len ego chce "dosahovať" a prekonávať miľníky.

Pavel práve popisuje, že sa ti toto otvorí pri 40ke. Veľa vecí pochopíš, uvidíš pravdu o svojom okolí atď...

Dlhý pôst nie je záruka otvorenia duchovných obzorov. Toto je hra ega: Urob to a to a dosiahneš to a to. Je to pasca, ilúzia, klam. Pokiaľ toto človek neuvidí, môže sa DONEKONEČNA hnať za novými a novými cieľmi v nádeji, že ten nasledujúci už bude TO, čo hľadá. Že už dosiahnutím toho ďalšieho cieľa získa konečne TO, po čom jeho srdce túži. Je to nekonečná hra ega, pomyselnej príčiny a následku.
Jediným východiskom je opustiť túto hru. V Buddhizme sa opustí kolotoč samsáry, Ježiš zas hovoril o Kráľovstve Nebeskom, ktoré nie je z tohto sveta. Je to inými slovami povedané to, čo je v buddhizme vystúpenie z kolotoča samsáry. K tomuto kroku nie sú potrebné pomôcky typu pôsty, meditácie, dychové cvičenia, askéza v jaskyni a pod.

Ego sa nás snaží presvedčiť, že dosahovaním cieľov a rôznymi väčšími a menšími úspechmi sa TAM blížime. Že stačí dosiahnuť už len to a to, a že sme každým krôčikom bližšie k pomyselnému cieľu. Je to ilúzia, je to LEN hra ega, ktorej hraním si, paradoxne, to ego upevňujeme. A toto je veľmi jemná a sofistikovaná pasca, pretože človek môže na pomyselnej duchovnej ceste dosahovať pozoruhodných "nadprirodzených" schopností, ale podstata mu uniká.

Je to však na nás. Každý sa môže rozhodnúť. Keď sa človek chce hrať, nič mu v tom nebráni. Ale keď zistí, že len hrá a hrá, mesiace, roky... že číta knihu za knihou, skúša metódu za metódou, vymieňa guru-a za lepšieho guru-a, a napriek tomu všetkému sa stále nedokáže vymaniť z utrpenia a že ego ho len vodí za nos, tak sa môže rozhodnúť s tým konečne skončiť. A potom začína to pravé dobrodružstvo. Duchovné dobrodružstvo a nastúpenie na Cestu nepoznanú. Cestu Ciest, o ktorej všetci mystici hovoria vo svojom jazyku, svojím vlastným spôsobom, ale ide o tú istú Cestu. Cestu od ilúzie k Pravde.

Pavel to používal spíš jako lákadlo k motivaci půstařů, k většímu odhodlání půst zvládnout. Jistě každý zvládnutý krok člověka trochu posune vpřed, ale nemusí to znamenat duchovní procitnutí.

Indický breatharián Sunyogi Umasankar zpočátku vedl lidi k práně (díváním se do Slunce), ale pak přestal, protože viděl že lidé za ním chodili jen kvůli učení životu bez jídla, ale ne kvůli seberealizaci a duchovnímu růstu. Ani breathariánství nemusí znamenat, že se člověk stane duchovně vyspělým. Spíše naopak - duchovně vyspělý člověk se může stát breathariánem, je to jeho přirozenou cestou, ale breatharián nemusí znamenat duchovní vyspělost. Jde spíš o tu cestu - strádání a snažení člověka posouvá dál, směrem duchovního růstu. Po své cestě duchovně vyspěje. Ale výsledně je jedno, zda toho svého cíle dosáhne nebo ne, dosažení cíle už moc neznamená.

Presne v tomto kolotoči sa motám už dlho - knihy, kurzy, rôzne meditácie, techniky... stále mi všetci sľubovali, že už to dosiahnem, že už sa budem vedieť prijať, mať sa rada, prestanem si ubližovať, uvidím svoju hodnotu... ale prišiel tento rok zlom a ja som zistila, že ma to unavuje stále sa len o niečo snažiť. Motám sa v tom, mnohému nerozumiem, pretože informácie sú nielen odlišné, ale aj vzájomne si odporujúce. Tak som si povedala, že budem len tak plynúť, ale ani to nie je celkom dobre. Cítim, ako môj vzorec obete a sebanenávisti opäť rastie a moja vnútorná agresivita stúpa a ja sa zas potrebujem nejak naštartovať. A v tomto bol pôst super. Neviem, či to bolo nedostatkom energie, alebo čím, ale v pôste som sa cítila pokojnejšia, vyrovnanejšia, viac vo svojom strede.
Tak musím priznať, že netuším momentálne, ako to inak zvládnuť.

Jestli Tě to uklidní, tak prožíváš to co všichni ostatní. Takhle je to obvyklé - nejdříve člověk objeví "novou skvělou pravdu jak na to", pak to přestává fungovat, informace si odporují, potýká se s neúspěchy kdy to fakt nejde, občas se podaří najít skulinku kdy "teď už konečně vím jak na to!", ale zas se to překlopí jinak. Nevyčítej si neúspěch. Ve skutečnosti je to totiž dar, který umožňuje vývoj vpřed. Realita a vývoj nefungují tak, že se předloží návod jak na to, a ten pak funguje. Právě tyhle neúspěchy a rozpory jsou prostředky vývoje. Mají nás přivést k nalezení sebehodnoty uvnitř sebe, k objevování sebe sama. Pokračuj v tom co děláš a zkus se přijmout tak jak jsi - uvědom si, že ta selhání nejsou chybou Tvé nedokonalosti, ale že je to působení vyššího vedení, které Ti předkládá výukové lekce. Naopak jsou na tom špatně lidé, kteří mají život snadný a všechno přesně funguje tak jak má, protože ti se nikam neposunují. Dosažení úspěchu znamená stagnaci.

Toto uvedomenie, že Realita nefunguje podľa našich predpokladov, je veľmi dôležitý krok.
A tento krok v našej materialisticky založenej "civilizovanej" spoločnosti máme veľký problém urobiť. Sme naučení a zvyknutí myslieť materialisticky a deterministicky. T.j. všetko má svoju jasnú príčinu a keď podnikneme isté kroky, dopracujeme sa k istému výsledku. Je to ale omyl a viera v tento omyl má pre nás tragické následky. Sme odpojení od Reality, Prírody, Intuície, Života. Nájsť pokoj v duši je za týchto podmienok priam nemožné.

Pokiaľ neuvidíme tento náš základný omyl, môžeme sa snažiť hľadať šťastie donekonečna. Môžeme sa donekonečna snažiť meniť okolnosti tak, aby sme sa približovali k pomyselnému šťastiu. Ale ono nám stále uniká a tak usudzujeme, že chyba je asi v nás. Že sa možno málo snažíme a musíme sa snažiť ešte viac. Alebo si myslíme, že na to ideme zle a musíme nájsť inú metódu, inú techniku. Len v realite nič z toho nefunguje. Lebo je to bludný kruh!

Len to sklamanie z neúspechu a potom pocity vlastnej neschopnosti sú strašné Ako byť k sebe láskavá? Mám pocit, že okolo mňa všetci pôstujú a každému to ide, len ja nie a nie naštartovať. Sú to aj ľudia, ktorí mi pred polrokom gratulovali k 21ke a tvrdili, že by nedali ani deň. A mne sa zdá, akoby to bol už minulý život, keď som držala pôsty...

No keď si si vzala do hlavy myšlienku, že pôst je záchrana, tak jasné, že prepadáš zúfalstvu, keď tá záchrana uniká. Riešením nie je dostať tú pomyselnú záchranu za každú cenu, a keď sa nedarí, tak sa za to trestať, ale dostať tú bláznivú myšlienku z hlavy von.
A keď bude von, ááách, tá úľava... Už nemusím pôstovať, aby som bola šťastná!

To už vedeli aj starí dobrý Beatles-áci: "Let it be!"
Let it be, let it be, let it be, let it be
There will be an answer, let it be
Let it be, let it be, let it be, let it be
Whisper words of wisdom, let it be
...

Sisa, nechaj to tak!
Dostaň to z hlavy. Dostaň z hlavy tú myšlienku. Lebo pôst Ťa NEzachráni. Aj keď urobíš pôst, NEnájdeš záchranu. Čitaj to ešte raz: Aj keď urobíš pôst, NEnájdeš záchranu. Potom si vezmeš do hlavy niečo iné a schéma sa bude opakovať. Už len keby som toto dosiahla / spravila...

Nevidíš bludný kruh? Asi nie, lebo stále si nešťastná kvôli neschopnosti urobiť pôst. Ale v tom nie je chyba ani problém! Dostaň z hlavy myšlienku, že pôst je riešenie / spása / záchrana / cesta von. NIE JE TO TAK.

Aj keby všetci ľudia na Zemeguli pôstovali ľavou zadnou a Ty nie, to Ti vôbec nebráni v tom by šťastná..
No keď si vezmeš do hlavy schému, že dosiahnutý pôst = jediná cesta ku vyriešeniu mojich problémov, a teda ku šťastiu, tak si, s prepáčením, v keli!
Nie preto, že nevieš momentálne urobiť pôst, ale preto, že veríš bláznivej myšlienke, ktorú si si sama dostala do hlavy!

Ono to asi nie je len o tom, že som v bludnom kruhu pôst=záchrana. Ja som v nejakom bludnom kruhu, že ešte toto spravím a budem zachránená. Toľko rôznych seminárov, školení, kruhov, tancov, púšťaní, odpúšťaní, kníh, videí, sledovaní rôznych duchovných vodcov.... mám za sebou a stále mám pocit, že sa vo mne nič nezmenilo. Toľko teórie aj praxe už mám nacvičenej a stále pocit, že to nepomáha. Toľko programov už v sebe rozoznávam, aj poznám riešenia a nič. Neviem, nechcem, nevládzem, neverím alebo čo už. Mám fakt všetko, čo si človek môže priať, nič mi nechýba a aj tak som v kruhu depresií a sebaničenia...

Ja túžim po pôste aj kvôli zdraviu - zas kopec obtiaží, príznakov chorôb - ekzém, akné, mykózy, svrbenie celej pokožky... a samozrejme by som hlavne chcela cítiť tú ľahkosť v myšlienkách, bytí. A tak si stále sľubujem, že "už od zajtra" a večer si teda ešte užijem pohodu. No natlačím do seba kadečo a je mi potom z toho mizerne po každej stránke a ďalší deň zas len čakám na tú chvíľu večernej pohody, keď vypnem s rodinou pri seriáli...

Jako bych slyšel sám sebe. Jo všem se to takhle přesně opakuje ty stavy. Věř že ses posunula, jen to často nejsme schopni jasně vidět. Myslíme si, že posun, úspěch, znamená dosažení těch cílů, které jsme si usmysleli.

Ano ostatním jdou snadno ty věci, o které usilujeme, to je normální. Má žena snadno zvládla 21-denní půst, když já sotva zvládal 7 dnů. Jenže - ona viděla že je to pro ni snadné a že jí to nic nepřineslo, protože očekávala něco jiného než bychom třeba čekali my, tak pak se tím dál už nezabývala. Nebyla to pro ni výuková lekce. Máme výukové lekce v tom, co je pro nás obtížné, a bývají to věci po kterých toužíme a o které se snažíme. Pro ostatní lidi ty věci často bývají snadné - jenže to nejsou jejich výukové lekce, proto se tím ani nezabývají, neláká je to, nevidí v tom smysl. Je to takhle normální, že nás táhnou věci které jsou pro nás obtížné a pro jiné jsou snadné.

Ano člověku bývá smutno po těch věcech které dřív zvládal snadno a najednou to už nejde, a rád by se do toho stavu vrátil. Bývá to vždy jako jakési demo, ukázka, aby nás to lákalo o to zas usilovat, ale tím je to pro nás čím dál obtížnější.

Když lidé s nadváhou drží dietu, tak bývá vždy pravidlo, že jednu dobu jde nějaká metoda, daří se jim to, pak to přestane fungovat, tak zkoušejí jinou metodu. Postupně vyčerpají všechny známé metody a výsledně jsou zas jakoby na začátku a už se jim nedaří hubnout, přestože to dřív šlo. A čím víc se tím zabývají, tím je to těžší. A nemohou jen jednoduše se tím přestat zabývat, v naději že by se to tím stalo lehčí, protože by jinak přibrali, takže jsou v začarovaném kruhu.

Presne to som mala na mysli, keď som napísala, že aj keď urobíš pôst, tak si nájdeš niečo iné. Iný cieľ, inú pomyselnú záchranu. Ide o tú schému, nie o to, čo konkrétne dosadíš na ľavú a pravú stranu rovnice.
Schéma je: ďalší cieľ = záchrana.
Za "ďalší cieľ" si môžeš dosadiť hocičo: pôst, metódu, diétu, knihu, kurz, video, guru, ...
Za "záchranu" si tiež môžeš dosadiť hocičo: pocit ľahkosti, lepšie zdravie, vyriešenie konkrétneho problému, dosiahnutie šťastia, ...

Život v schéme je bludný kruh. Tá schéma nie je riešenie problému. Tá schéma je zdroj problému.
Vidíš to?
Jasne to vidíš?
Ak to jasne vidíš, tak čo ešte potrebuješ k tomu, aby si sa tou schémou prestala riadiť?
Keď si stále v kruhu depresií a sebaničenia, tak to jasne nevidíš.

Tu je potrebné to, o čom hovoria všetci mudrci všetkých čias: jasné videnie, bdelá pozornosť. Tu a Teraz.
Nie ako nejaké prázdne pojmy, koncepty a frázy. Ale ako živá Realita.

Táto teória je pekná, ale ako na to? V prírode občas také okamihy mávam, pocit pokoja, ale neviem sa tam natrvalo nasťahovať. Ako nájsť cestu k niečomu takému? Opäť - načítané knihy, kopec naučených meditácií a nič. Hlava pracuje stále, aj na joga meditáciách sa musím sprítomňovať každú chvíľu. Dispenza aj teraz na Flow Summite spomínal, že ide o návyk, ktorý si musíme vytvoriť. Ale potom ma to privedie zas k tomu, že je to veľká drina, keď sa musím o to snažiť, keď to neviem prirodzene žiť.
Mám milovať svoju myseľ - ako sa to robí? Keď ma väčšinu dňa terorizuje. Občas je to také zlé, že cítim až fyzickú túžbu opustiť telo, aby som ušla z toho kolotoča myšlienok a emócií. Mám prijať a prežívať svoje emócie naplno, ale ako sa to, keď ma zastihnú v situácii najmenej vhodnej? Ako si potom odpustiť? A potom mi príde myšlienka, že to len ja si to komplikujem, môže to byť všetko celkom ľahké, hravé, láskavé... ale ako?

Ospravedlňujem sa za výlevy, celkom ma silno prikvačila PMS

Jedna důležitá věc je nebrat život vážně. O nic nejde. Je to všechno jenom hra.

Odpustiť, prijať emócie, prežívať emócie, milovať svoju myseľ - to sú čiastkové ciele, súčasti spomínanej schémy. To je pre ľudí, ktorí chcú stále hrať hru, dosahovať ciele. Chcú to robiť lepšie a sofistikovanejšie, chcú byť v živote úspešnejší. Vylepšovať môžu donekonečna. To je práca pre terapeutov a rôznych "koučov".

Ak človek už nechce hrať tú hru, tak nepotrebuje novú metódu. Potrebuje VYSTÚPIŤ z kruhu. K tomu stačí uvidieť ho. Ako to urobiť? Jasným nazeraním, jasným videním (vnútorným zrakom), bdelosťou, spočinutím tu a teraz v Tu a Teraz. Akou metódou sa dá byť bdelým? Skrza bdelosť. Jasným nazeraním uvidieť veci také, aké sú.
V momente, keď to človek uvidí, je z toho von.

Táto možnosť je dostupná pre každého. Nie je to výsada pre jogínov niekde v horách. Jogín môže počas života dosiahnuť pozoruhodné "nadprirodzené" schopnosti, ale stále sa môže motať v kruhu utrpenia. (Lebo chce stále hrať hru a dosahovať schopnosti.) Oslobodenie, Nirvána, Kráľovstvo Nebeské je dostupné pre všetkých. Tak zriedkavé je to len preto, pretože sme naučení prežiť celý život v ilúziách, v programoch, v mysli.

Tu a Teraz je naša prirodzenosť. Je bez úsilia. Naopak, udržiavať sa neustále v schémach a v programoch vyžaduje úsilie. My si to už neuvedomujeme, lebo sme navyknutí robiť to neustále. A to je vyčerpávajúce. Kŕčovité zovretie ruky je pre nás bežný stav a ani si neuvedomujeme, že to robíme s úsilím. Zovretie však môžeme uvoľniť. Pustiť. Otvoriť ruku. To nevyžaduje úsilie. Práve naopak. Prestaneme vykonávať úsilie a zovretie povolí, ruka sa uvoľní a otvorí sa sama.

Ježiš povedal, že máme byť ako deti. Učme sa od detí. Učme sa od zvierat. Učme sa od rastlín. Ďalší biblický citát hovorí niečo ako: Pozrite na tie poľné ľalie, o nič sa nestarajú, a predsa ani Šalamún so všetkou svojou parádou nebol odený tak nádherne ako ony.
Učme sa od Ticha.

Utrpenie je dar.
Môže byť totiž také neznesiteľné, že človek je ochotný všetko staré a nefungujúce bez podmienok zanechať. T.j. uvoľniť kŕčovité zovretie a lipnutie na programoch, myšlienkach, vierach. Na všetkom. Zanechaním všetkého sa rozplynie aj stará identita, aj vlastné ego. Tým sa ukáže Priestor. A v tom Priestore sa už deje Vôľa Božia.

Ale mnoho ľudí dostane strach a nie je ochotných zájsť až tak "ďaleko". Oni v skutočnosti nechcú zanechať svoj pôvodný život, svoje ego a prenechať svoj osud Vôli Božej. Oni chcú svoje hračky. Či už viac materialistické, ako napr. viac peňazí, alebo aj "ušľachtilejšie", ako napr. zlepšenie svojho zdravia, schopnosť pomôcť zlepšiť zdravie svojim deťom, naučiť sa meditovať, a pod. Ľudia sa proste chcú hrať. Inými slovami, chcú žiť svoj bežný život. Na tom nie je nič zlé. Dobrí terapeuti dokážu zázraky. Mnohé metódy na vylepšovanie života fungujú. Dobrý terapeut zbaví človeka fóbie, zdvihne sebavedomie, naučí zvládať stres, prijať emócie, a tak ďalej.

Ale sú aj jedinci, u ktorých túžba po Oslobodení je taká silná, že sú ochotní ísť do toho. A ono sa to proste stane.
No keď sa chceme hrať, tak sa hrajme.
Ide o to, čo skutočne chceme.

No do kelu. Ja tu píšem litánie a Panda to medzitým priklincuje jedným riadkom.

Detox, krásne píšeš... ale stále sú to pre mňa stále len vzletné neuchopiteľné informácie, rovnako ako Tolleho Sila prítomného okamihu. Kniha prečítaná (už pred rokmi), síce vzbudila vo mne nové túžby, ale ako na to? ako? ako?

Těmi neustálými pokusy a snažením se postupně setře rozdíl mezi teorií a praxí. Ty věci které teď znějí jako prázdná slova se postupně stanou přirozené a samozřejmé. Chce to jen čas. Není to v objevení nějaké super nové techniky nebo vědomostí, je to postupný životní vývoj.