To nevadí, že sú to teraz len neuchopiteľné informácie.
Po prečítaní tej knihy (mnoho rokov dozadu) som ani ja na začiatku nevedela, čo vlastne s tým. Čo vlastne to v praxi znamená.
Spomínam si, ako som kráčala po ceste a hútala som nad tým, čo vlastne hovorí "moje ego" a čo hovorím "skutočne ja".
Nebolo mi to vôbec jasné. Ale neodradilo ma to od pátrania. Práve naopak. Stále viac a viac silnela moja túžba rozlúsknuť ten oriešok.

Nechaj tomu priestor a pozoruj. Ak Ťa to bude stále viac a viac ťahať smerom ku skutočnému Jadru veci, tak sa neboj, ono to príde.
Keď je študent pripravený, učiteľ sa objaví. Budeš nachádzať ukazatele vo všetkom. Oni sú všade. Všetko je náš učiteľ.

Alebo možno upúta Tvoju pozornosť niečo v dennom živote a to Ti dodá nový dych. Keď človek je celou svojou pozornosťou v nejakej činnosti, ktorá ho baví, tak kde sú myšlienky na utrpenie, oslobodenie, problémy?

Nie je možné dať návod, ako sa Tam dostať, lebo my tam už sme, len veríme, že tam nie sme. Veríme ilúziám, zamieňame si ilúzie za Realitu. Riešením je uvidieť ten omyl.
Niekedy sa to prirovnáva k postupnému odoberaniu "lupienkov" cibule. Postupne zamietni všetko, čo identifikuješ ako ne-pravdu. Zahoď jeden omyl za druhým.. Nemusíš hľadať a nachádzať Pravdu. Ona tam už teraz je, stále žiari. Nie je to tak, že ona sa zrazu objaví. Len my sme tak fascinovaní tými nespočetnými cibuľovými lupienkami, že celá naša pozornosť je na nich. A Pravda môže žiariť koľko chce, my sme fascinovaní lupienkami omylov...

Pravdupovediac, zrozumiteľnejšia mi bola Tolleho Nová zem, kde píše o všetkých kabátoch a nástrahách nášho ega.
Včera si ku mne našla knihu Nemusíte sa zmeniť Anthony de Mello. Prečítala som len kúsok na náhodne otvorenej strane a oslovila ma. Večer v meditácii som zažila zas ďalší zlom, tak sa dnes teším

Ešte k tým cieľom:
Keď chceme dosahovať ciele a vidieť pokrok, tak prečo si nedávať ciele, ktoré dokážeme splniť?
Na čo sú dobré ciele, ktoré nedokážeme splniť a len sme z toho frustrovaní?
Nie je super robiť hoci veľmi malý, ale stabilný pokrok?
Prečo si nedať za cieľ niečo malé, splniteľné a UDRŽATEĽNÉ?
Pomaly ďalej zájdeš. To je taká múdra myšlienka!
Zo dňa na deň ten pokrok nezbadáme, ale keď sa pozrieme naspäť o 10 rokov, tak zistíme, že sme ušli dobrý kus cesty.
(To ujdeme aj bez tých vytýčených cieľov, ale to je druhá vec.)

A kde začať so zmenou? Mám jeden tip:
Ako môžeme chcieť pokoj v duši, keď sami ho odopierame iným bytostiam?
Môžeme si myslieť, že sme predsa dobrí a ani muche by sme neublížili.
Naozaj? Správame sa k iným tak, ako chceme, aby sa iní správali k nám? Nerobíme iným to, čo nechceme, aby iní robili nám?
Medzi tých "iných" radíme len ľudí, alebo všetky bytosti?
Ako môžeme s čistým svedomím chcieť pokoj v duši, keď si kupujeme kožené topánky a na tanier si dávame mäso, mlieko, vajcia?
Keď sa stále ešte presviedčame, že tie zvieratá sa tam predsa nemajú až tak zle, vymenili by sme si to s nimi?
Keby sme to skúsili hoci len na jeden deň, hneď by sme boli vegáni. A oni sú nútené prežiť tak celý život. V strachu, bolesti, úzkosti. Stojí našich 10 minút "dobrého jedla" za celý život bytosti v nevýslovnom utrpení?
Myslíme si, že takéto jedlo nám prináša energiu, radosť, zdravie?
Je čas vytriezvieť, zobudiť sa a urobiť zodpovedný krok správnym smerom a odmietnuť podporovať utrpenie iných.

No a kto vegán už je, tak stále si môže nájsť nejaké vylepšenia života. Vylepšenia sa dajú robiť neustále.

Nie som taká znalá tejto vegánskej témy, tak sa chcem informovať. Je jasné, prečo jedenie mäsa prináša utrpenie. Ale nerozumiem tomu, aké utrpenie prináša jedenie vajíčok od našich sliepočiek, ktoré majú kvalitnú stravu, veľký výbeh a kopec inej láskavej starostlivosti od našej najmladšej

Svet nie je čierno-biely. Medzi čiernou a bielou je celé spektrum možností.
Téma "domácich miláčikov" je iná kategória než veľkochovy.
Mať doma sliepku alebo psa, a pritom byť vegán, je iná kategória než jesť živočíšne produkty 3x denne.

Na prvý pohľad to môže vyzerať, že tí domáci miláčikovia dokonca so spolužitia s ľuďmi profitujú. Že je im dobre. Ale čím viac sa touto témou zaoberám, tým viac vidím, aký je to omyl. Sme to my, ľudia, čo tie zvieratá do týchto podmienok dostaneme. My si ich namnožíme, kúpime, a potom sa snažíme v najlepšej vôli im vyplniť všetky ich pomyselné potreby. Ale... V prvom rade, na čo chceme tie zvieratá mať s nami doma? Už tento prvý krok je nelogický, sebecký a jednostranný. MY to tak chceme. Pýtal sa niekto aj druhej strany?

Základná pointa je asi táto:
Zvieratá ponechané samy na seba by si vybrali slobodu. My im ju berieme. Myslíme si síce, že im dávame všetko, čo potrebujú. Ale berieme im slobodný a prirodzený život.
Zrušme klietky, zrušme ploty a sledujme....
Budú s nami? Pôjdu preč?
Ako sa k nám vôbec tie zvieratá dostali?
Sú narodené pre nás? Sú narodené preto, aby boli kúpené ľuďmi ako domáce zvieratká? Sú kúpené? Sú z útulku?
Nejaké zviera narodené v zajatí možno ostane s nami. Aj bez plotu. A druhé zviera narodené v zajatí možno odíde.
Majú vôbec možnosť vybrať si? Majú možnosť odísť a žiť vlastný život?
Viem si predstaviť, že nejaký starší pes vyhodený na ulicu už si sám neporadí a je preňho záchrana, keď sa ho niekto ujme.
Každý jednotlivec je iný prípad.
Mnoho otázok treba zodpovedať.
V každom prípade, keby ľudia prestali množiť zvieratá pre vlastnú potrebu, tak koľko by ich s nami ostalo? Resp. koľko by ich samo prišlo do našich príbytkov? Kto by s nami chcel žiť?



Ži a nechaj žiť.

Takže je to svojím spôsobom otrokárstvo

Inak už sme kúsok mimo tému, asi som si mala vytvoriť svoj denník na vykecávanie

Presne tak!
Bohužiaľ.



Mimo tému? Nevadí. Veď sem už aj tak chodí málo ľudí.
Ale kľudne vytvor denník.

A raz som videla také video... išlo o sliepku vo veľkochove, chovanú na vajcia... A zakaždým, keď zniesla vajíčko, tak ono sa vygúľalo preč z klietky (podlaha klietky bola naklonená rovina) a bolo odvezené na bežiacom páse preč. (Aby ho ľudia mohli zjesť!!) A tá sliepka sa každé to vajíčko snažila zachrániť. Chcela ho nejak ukryť, skryť niekam, ale v tej naklonenej klietke nemala šancu. Darmo ho zobákom tlačila na druhý koniec klietky, ono sa tak či tak odgúľalo.
Sliepka to svoje vajíčko chce!
Tak ako krava chce teľa a ľudská matka chce svoje dieťa...
Ale človek to má problém pochopiť, lebo vo svojej mysli seba postavil na piedestál a zvieratá degradoval na úroveň neživých predmetov. Preto človek nemá problém krave zobrať teľa, aby ľudia mohli piť mlieko určené pre to teľa. A preto človek nemá problém sliepke zobrať vajce a zjesť ho.
To je jeden z tých omylov, v ktorých žijeme. Myslíme si, že my sme páni tvorstva a so zvieratami si môžeme robiť, čo chceme, lebo sú tu pre nás. A majú proste smolu, lebo my sme silnejší, inteligentnejší, a jedným slovom nadradení.
Myslieť si to je predsa také normálne v našej spoločnosti...
Čo môže byť divného na tom, dať si na obed šunku alebo syr?
To ten vegán je extrémista! Veď on chce mier pre všetkých! Počuli ste to? Neslýchané! Ten to nemôže mať v hlave v poriadku!

Určite sa nájdu aj také sliepočky, ale našim dámam sú tie vajcia ukradnuté. Aj našej kačke, tie jej vajcia má zas naša fenka na starosti. Tým to nechcem nijak ospravedlňovať, len to teraz vidím a cítim inak. Ešte nie som ani tak ďaleko, aby pre mňa bola aspoň vegetariánska strava prirodzená, nie nútená.
Akokoľvek však cítiš krivdu, smútok, či neprávosť, myslím, že každý človek musí k takému rozhodnutiu sám dôjsť. Za mňa je napríklad krásny krok už len samotný zákaz klietkového chovu.

A tak to v našej spoločnosti je. Myslíme na svojich 10 minút pohody v ústach, a nie na to, čo tomu predchádzalo. Nemyslíme a nechceme myslieť na celý život inej cítiacej bytosti v pre nás nepredstaviteľých podmienkach a utrpení.
Proste sa necítime pripravení. My, my, my.


Ja nepíšem z pocitu môjho smútku a mojej krivdy. Ja píšem za NICH. Lebo oni nám to našou rečou nepovedia. Oni hovoria, komunikujú, dávajú najavo svoje pocity, ale my ich nepočujeme, nevnímame, nerouzumieme im a NECHCEME im rozumieť. Lebo nechceme cítiť vinu.
Lebo dávame na prvé miesto seba.

Pre koho je vegánstvo ťažké?
Pre toho, kto myslí na seba.
Pre koho je vegánstvo jednoduché?
Pre toho, kto myslí na NICH.

Kedy sa chceme prebudiť z predstavy o našej vlastnej nadradenosti?
Chceme mier, ale nie sme schopní ho chcieť pre všetkých. Chceme ho len pre seba a našich vyvolených.
Tak o akom mieri je potom reč?
Toto nie je mier, to je diskriminácia a útlak.
Skutočný mier je možný len vtedy, keď ho doprajeme všetkým.

Chceme mier?
Voľme mier.

Ak to napíšeš takto, tak áno, som v tomto smere sebecká. Ale ja to tak zatiaľ necítim. Vidím šťastné tvory, o ktoré sa staráme a ktoré majú u nás doživotné bývanie. Sme všetci u nás doma všežravci a som za to, aby mali všetci slobodnú voľbu. Viem, že sú to z tvojho pohľadu výhovorky, ja to však vidím presne takto. Naša najmladšia je najväčší mäsožravec, akého poznám a pritom sa narodila ako najväčší milovník zvierat a všetkého živého. Keď prišla do veku, že tomu porozumela, tak si našla tiež takéto ospravedlnenia a tiež v nej vidím rovnaký vnútorný konflikt. Rozprávame sa o tom, ale zatiaľ to máme takto a nechcem sa za tento stav trestať. Robila som to dosť dlho už pri tom, keď som sa snažila nejak pomôcť svojim činmi prírode, nezanechávať takú stopu. A tak hoci som sa snažila, videla som len to, kde robím chyby a zas som pokračovala vo svojom vzorci sebatrestania. Až kým ma jedna múdra osoba nenasmerovala na to, aby som sa zamerala na to dobré, čo robím. Napr. že si vezmem len jedno igelitové vrecko v obchode namiesto toho, aby som vzala na každý tovar zvlášť. A chovať s láskou sliepočky je pre mňa tiež humánnejší čin, než kupovať vajcia z ktovieakého chovu.
Robiť nátlak na seba, deti alebo nebodaj na niekoho cudzieho mi nepripadá ako mierumilovné riešenie, ale ako agresívny čin, ktorý vyvoláva ďalšiu agresivitu (hej, takto vidím tvoje vegánske výpady tu na webe - nielen voči mne, ale aj voči iným, tak o akom mieri hovoríme?). Myslím, že každý musí prejsť svoju cestu, aby to nejak pochopil a spracoval. Ja si uvedomujem, že niekomu spôsobujem utrpenie, ale netrpí aj ten šalát? Chce byť tiež zjedený? Je to tiež bytosť, ako aj kameň, strom, Zem...
Momentálne som natoľko sebecká, že s láskou a vďakou zjem všetko, vrátane toho mäsa. Snažím sa mu vyhýbať, ale skôr pre svoje zdravie, no zatiaľ to mám rovnaké ako s pôstom - viem to urobiť jedine s nátlakom na seba. To sa týka aj syrov, piva, vína, čipsov a vlastne všetkého "zakázaného". Ani po všetkých tých pôstoch, ktoré som za posledný rok držala, sa neviem toho zatiaľ prirodzene bez nátlaku vzdať. Ale raz to príde, ak to bude mať/musieť prísť. Možno zajtra, možno v budúcom živote. Dnes sa chcem tešiť z toho, že si pripravím na obed karfiol s domácim vajíčkom a syrom - bez mäsa.

Myslím že se nic nemá přehánět a jít do extrémů.

V jednom videu ukazovali případy, kdy lidé zachraňovali zvířata - když se někde zasekla atd., jo to bylo milé a v pořádku. Ale byl tam i případ, kdy někdo zachránil zvíře před predátorem. Už teď nevím která to byla zvířata, dejme tomu že zachránil zajíce před liškou, vyrval jí zajíce a lišku zahnal. Za to mu lidé tleskali. Jenže - liška neloví zajíce aby mu ublížila, ale je její přirozená strava. Tím že zachránil zajíce, tím odsoudil možná lišku ke smrti vyhladověním, ona neměla jinou možnost. V tomto případě člověk neměl právo zasahovat, protože tím volil a zachránil jedno zvíře na úkor druhého.

My v jistém směru máme volbu, jako všežravci. Ale také to není úplně jisté. Máme organismus už tisíciletími přizpůsobený tak, že přes živočišnou stravu získáváme některé složky, které nám mohou chybět. Záleží to i na typu člověka, např. podle typu krve - někdo je schopný žít dlouhodobě jen čistě na veganské stravě, ale někdo není schopný si tak zajistit všechno potřebné. Např. já přestože se stravuji převážně vegetariánsky nebo vegansky, tak po delší době vidím že něco začíná být v nepořádku - a když doplním trochu něco živočišného, tak tím se to zas obvykle srovná. Ta apelace na vegetariánství se spíš týká lidí, kteří jedí jen maso a ve velkém, protože si často ani neuvědomují co tomu předchází a že by se měli snažit svůj přístup zmírnit a snažit se to minimalizovat. Často mají představu, že maso se "někde vyrábí v továrně", ani si neuvědomují že někdo kvůli nim zabíjí zvířata a že ta jsou často chována ve špatných podmínkách, kdy trpí. Ano příklad se slepicí v kleci byl smutný. Ale když jsou v domácím chovu a člověk k nim má láskyplný vztah, tak je to jako vzájemné soužití, kdy mohou být spokojené obě strany. Stejně tak přistupují k tomu indiáni, když loví zvěř - poděkují jim a jsou k nim ohleduplní.

Sme za slobodnú voľbu pre všetkých?
Ale v podstate tým nemyslíme všetkých?
Niekomu chceme naďalej upierať slobodnú voľbu a slobodu?
To je slobodná voľba pre všetkých?
Slobodná voľba pre všetkých - to je presne to, o čo vegánovi ide. On do "všetkých" zahŕňa všetkých.


Vegán je často videný ako ten agresívny extrémista, ktorý nenechá na pokoji všežravca zjesť svoje živočíšne jedlo. Tomu všežravcovi akosi uniká, že v jeho živočíšnom jedle žiaden pokoj NIE JE.

Zvieratá nevedia hovoriť ľudskou rečou. Keď v ich záujme nebudú hovoriť tí, čo chcú pre nich slobodu, tak kto bude hovoriť v ich záujme?
Kto?

Pre mňa je to teraz ťažké. Napriek všetkému, čo mám naučené, načítané a napriek vedomiu, že spôsobujem utrpenie, som v takom štádiu života, že je to pre mňa SAKRA ťažké. Dokonca aj napriek tomu, že si plne uvedomujem, že to spôsobujem zle svojmu telu. Ale mám také obdobie, že to inak teraz neviem. Ale verím v lepšie a krajšie zajtrajšky a teda že sa mi toto podarí raz preklenúť, vyriešiť a moja psychická pohoda ma privedie k takému stavu, že mi to bude všetko prirodzené.

Takto som to nemyslela. Ja len že - veľa rečí nepresvedčí, možno skôr naopak odradí. Za mňa je lepšia pozitívna motivácia, aj keď je to možno dlhšia cesta, ale je láskavej a trvalejšia. Povzbudiť vegetariána alebo človeka, ktorý sa o ten stav úprimne snaží, je lepšia voľba, než mu vyčítať, že aj ten syr vznikol niekde v maštali u neslobodnej kravy...
Ale je to moja vina, ja som sa ako neznalá problematiky pýtala na konflikt s vajíčkami a nechtiac som rozprúdila túto debatu. Ospravedlňujem sa, že som ťa priviedla do takej psychickej nepohody

A už sa fakt odsťahujem do denníka.

Když jsme si kdysi pořídili domů kocourka, měl jsem výčitky z toho, že musí být celý zbytek života zavřený v panelákovém bytě, a on by jistě byl raději kdyby mohl běhat volně někde v přírodě. Ani jsme ho nemohli pouštět ven, technicky se to nedalo realizovat. Tak koukal z okna a jistě by byl raději někde venku. Ale žena mě uklidňovala - že je to pro něj cesta menšího zla. Jinak by ho lidé utopili kdybychom si ho nevzali. A měli jsme ho rádi a hýčkali, tak snad jsme mu to tím kompenzovali. Sice jako lidstvo jsme se tím provinili - vychovali jsme druh domácího zvířete, které už neumí žít ve volné přírodě a zřejmě by venku sám bez pomoci zahynul, jako kotě bez mámy by se nenaučil lovit si potravu. Ale už to tak je, nemůžeme všem zvířatům zaručit šťastný život ve svobodě, tak musíme občas sáhnout k "menšímu zlu" a udělat "svobodnou volbu" za ně.

Sebeláska - jeden extrém je, když lidé myslí jen na sebe a nedbají na ostatní (sobeckost). Opačný extrém je, když se starají jen o ostatní a zapomínají na sebe. To je také špatně, protože také jsme součástí celku. Je potřeba mít rádi sebe i ostatní stejně a starat se o souhrnné blaho všech. Tedy myslet na ostatní, neupřednostňovat sebe, ale také naopak neupřednostňovat ostatní, sebe nezanedbávat. Jsme stejně důležití jako všichni ostatní, ani víc, ani míň.

Ja sa nehnevám.
Hej, povzbudenie a pozitívna motivácia a dopriať dostatok času je fajn a v iných oblastiach je to možno lepšia a krajšia cesta, ale v danej situácii ten luxus nemáme, lebo tu ide skutočne o život. Tieto "vegánske reči" nie sú výčitky ani útok, je to poukázanie na absurdity, ktoré sa v našej spoločnosti dejú. Píšem trošku viac o tom nižšie.

Keď by si sa na vec chcela pozrieť z mojej strany, je to v skratke takto:
Nejakým spôsobom som dospela k etickému vegánstvu. Veľmi dlho (v podstate od tínedžerského veku) som sa pohrávala so zmenou stravy. Bola aj fáza vegánstva pre zdravie, no v poslednom čase vystúpil na povrch etický aspekt vegánstva.
Sledujem, čo sa deje vo svete a uvedomujem si, že je všeobecne považované za normálne niečo, čo normálne nie je. V angličtine tomu hovoria speciesism, niečo ako "druhizmus"... Niečo podobné ako rasizmus, alebo iný "-izmus", kde jednu skupinu ľudí radíme nad iných. Tento speciesism (druhizmus) nadradzuje istý živočíšny druh (konkrétne homo sapiens - ľudí) nad všetko ostatné. Máme to tak hlboko zakorenené v mysliach, že to nevidíme. Považujeme za normálne, že my sme "niečo viac" ako "iné zvieratá". Nevidíme náš základný predsudok. Pozeráme sa na svet cez tento filter. A preto, veci, ktoré by sme považovali za trestuhodné a nezákonné, ak by ich niekto páchal na človeku alebo na psovi, považujeme za legálne, a dokonca za normálne, keď ich niekto pácha na prasati alebo krave. Napr. umelé oplodnenie kravy a následné zobratie jej mláďaťa hneď po narodení, vyhodenie nechcených živých kurčiat (samcov, ktorí sa narodili v priemyselnom odvetví, ktoré "produkuje" vajcia, a teda považuje samcov za nepotrebných) do odpadkov alebo rovno do mlynčeka, držanie bytosti celý život v klietke, kde sa často nemôže ani prejsť, narovnať alebo otočiť, až po masové vraždenie kompletne nevinných a bezbranných bytostí.. Príkladov je nespočetne mnoho. Toto páchané na ľuďoch by bolo spoločnosťou trestané a odsúdené. Prasatám a iným tvorom sa to robiť môže. Legálne, bez trestu. Prečo?

Tak som dlho bola len taký tichý vegán sám pre seba s dobrým pocitom, že už k tomuto absurdizmu neprispievam. Potom som zaregistrovala iných vegánov, ako hovoria, že nemôžu byť ticho, lebo kto bude potom hovoriť v záujme tých zvierat? A aj keď ja nie som typ, ktorý rád niekomu niečo hovorí na jeho spôsob života, tak som si uvedomila, že v záujme tých zvierat by potom nehovoril skutočne nikto, keby každý zvolil radšej cestu "pokoja pri stole". Tu ale nejde o to, že ja mám nejaký iný názor na niečo, napr. na šport alebo politiku, a nechám si ho pre seba a ticho a v pohode nechám ostatných, aby mali svoj názor. Tu ide o to, že si uvedomujem, že kým my sa tu rozprávame, tak tie zvieratá tam skutočne trpia a umierajú. A teraz čo - mám byť ticho, lebo všežravec sa cíti dotknutý, že vyťahujem na svetlo sveta niečo, čo on chce, aby ostalo nepovšimnuté? Alebo mám na to poukazovať, hoci s tým rizikom, že budem vnímaná ako ten extrémista rušiaci pokoj v duši?
Tá krava tam trpí a keby to bol človek, tak by ďakoval tým, ktorí sa zaňho prihovárajú. Lenže ona je "len" krava, a teda neďakuje slovami, len trpí a trpí.
Na druhej strane, ak všežravec po takomto "vegánskom poukázaní na problém" cíti vinu, tak to je pochopiteľné. Na tom nie je nič divné. Tie zvieratá trpia a zomierajú LEN kvôli tým, ktorí tento kolotoč utpenia zvierat udržujú pri živote. Tak nech to všežravec zmení a pominie aj vina. Ale on radšej obviňuje vegána z rušenia pokoja a extrémizmu..

Vegánske poukazovanie na absurditu a bláznovstvo celej situácie (áno, spoločnosť sa zbláznila) je poukazovanie na absurdity, ktoré ľudia robia. Nie je to útok na nevinného všežravca. Poukazujeme na tie absurdity preto, lebo existuje možnosť, že niekto si to raz prečíta, spojí si súvislosti dokopy a zmení svoj výber jedla, keď bude najbližšie v obchode. Namiesto hnevu a agresivity môže proste zmeniť svoj spôsob života.
Možnosť zmeny tu je. Síce malá, ale je. Stalo sa to mnohým, mnohí sa zmenili. Vlastne väčšina vegánov prešla tou zmenou, lebo len málokto bol vegánom od detstva.
A že všežravci potrebujú viac času a nechcú na to ísť tak rýchlo? Ako som písala, tu nejde o politiku alebo o šport. Bytosti, čakajúce na trest smrti za svoju nevinu, ten čas nemajú. Bohužiaľ, nemáme čas zaobchádzať s niekým v rukavičkách v tejto situácii. Situácia je nemilosrdná a so zvieratami odsúdenými na smrť sa rozhodne v rukavičkách nezaobchádza.
V iných otázkach nech si človek dopraje toľko času, koľko potrebuje. Ale tu ide o život. Doslova.


Ja veľmi dobre rozumiem, že zvyk vie byť veľmi silný a že človek cíti nepohodu a necíti sa príjemne, keď chce taký návyk zmeniť. Ale tiež rozumiem tomu, že tá krava alebo prasa tam niekde trpí v agónii a bojuje o život, a tento boj má vopred prehraný.
Takže ja Ti rozumiem, a myslím si, že aj Ty rozumieš mne. Že nie som ticho. Keby na mieste tých zvierat bol niekto, koho považuješ za seberovného a kto Ti nie je ľahostajný, bola by si ticho?

Predstav si, že máš veľa sestier. Všetky máš rovnako rada.
Niektoré čakajú v špinavých celách na smrť. Sú nešťastné, lebo chcú žiť.
A ďalšia sestra tvrdí, že si nevie pomôcť, ale že "musí" zjesť tie ostatné sestry. Je tiež nešťastná, lebo vie, že nerobí dobre, ale necíti sa pripravená. Chce viac času, chce to celé viac "vstrebať" a viac sa pripraviť na tento krok.
Čo urobíš? Budeš sa snažiť dohovoriť tej jednej, alebo povieš tým ostatným, že, bohužiaľ, sestra potrebuje viac času, a teda ostávate v cele smrti, dokým nepríde váš čas?
Vidíš asymetriu celej situácie?
To je ten náš druhový predsudok, kde automaticky človeka nadradzujeme nad ostatných. Berieme to ako normálne, ako samozrejmé, tú asymetriu nevnímame.
Toto prirovnanie, opäť, nie je žiaden útok. Je to poukázanie na absurditu spoločenských pravidiel a noriem. A poukázanie na to, akým bláznovstvám veríme a aké bláznovstvá sú nám vštepované od detstva. Aby sme od detstva považovali za normálne, že my môžeme všetko a oni nič.




To sa dá aj dodatočne presunúť z jednej témy do druhej.
Môže sa to potom presunúť hoci aj do témy vegánstvo, ale to by bolo treba presunúť na tom správnom príspevku, aby to dávalo zmysel.
No pri súčasnej nízkej návštevnosti fóra si myslím, že je úplne jedno, v ktorej téme diskutujeme.

V situácii, kde už sme to ako spoločnosť pokašľali a nijaké rozhodnutie nie je dobré, tak asi najmenším zlom je prikloniť sa k ceste najmenšieho zla.
No nemali by sme sa s tým uspokojiť a mali by sme urobiť všetko pre to, aby sme tú kašu, do ktorej sme sa dostali, nejak riešili a vyriešili. Nie len uspokojiť sa s tým, že konáme najmenšie zlo.


Presne tak. Sme si všetci rovní. Kiež by toto vedomie sprevádzalo všetky naše rozhodnutia.

Tak napíšem ešte môj pohľad na vec (jeden som zmazala, aby som nerozdúchala vášne, ale možno táto debata bude na osoh viacerým)
Bavili sme sa tu prioritne o vajíčkach a zdá sa mi dosť neprimerané porovnávať drobnochov s veľkochovom. Vegáni by túto vec mohli rozoznávať, nie navážať sa do drobnochovateľov a vykladať im o úbohej sliepočke, ktorá prežije celý život v klietke. Myslím, že zrovna to je ten dôvod, prečo ich ľudia považujú za extrémistov.
Prirovnala by som to ku skupine LGBTi, ktorá ide bojovať za svoje práva (napr. adopcie detí) a vyjdú do ulíc v ružových volánoch, v horšom prípade vedú na obojkoch jeden druhého. Menej je niekedy skutočne viac a toto len ľudí odrádza.
Nie je lepšia cesta pozitívnej motivácie a pochváliť vegetariána za to, že už kvôli nemu nezomierajú zvieratá, než mu vyčítať, čo ešte robí zle? Nie je iná cesta, tam predsa nejde o čas?

A týmto som nechcela uraziť, ani obhajovať svoju cestu a konanie. Ja som veľkú časť detstva vyrástla u babky a tá chovala vo veľkom - sliepky, morky, kačky, zajace... sliepku by som vedela ošklbať a možno aj zajaca z kože odrať (aj keď som sa vždy len prizerala). Ale zabíjať tie naše nebudem, na to teraz nemám. Naše sliepky sa majú u nás dobre (sorry, takto to vidím), fenka ma veľa naučila, je to úžasná bytosť a kocúr má absolútnu slobodu - dostane kopec jedla a lásky a behá si kam chce

Ale rozumiem, čo mi chceš povedať a prečo používaš také extrémne príklady. Ja by som zas kričala a kričala, keď idem milovanou prírodou a vidím tie pokácané stromy.
Ale nie je náhodou pasovanie sa za samozvaného záchrancu tých úbohých zvierat (stromov...) len hra ega? A ak budem zachraňovať svet, tak predsa vyslovujem absolútnu nedôveru v Boha, že sa to nedeje tak, ako má, že to má byť inak a ja viem teda asi lepšie než On, ako to má byť...

Budem stručná. Som otvorená diskusii, ale len ak má druhá strana záujem konštruktívne diskutovať.

1. Hneď na začiatku debaty som napísala, že každý prípad je individuálny. Nie je chov ako chov a konzument ako konzument.

2. Ak cítiš, že sa niekto naváža do drobnochovateľov, je to Tvoj pocit.

3. LGBTI ľudia SÚ u nás diskriminovaní. Poukazujú na to. Každý svojím spôsobom, keďže v ich radoch sú rôzne typy ľudí. Presne tak ako v radoch ne-LGBTI ľudí.

4. Kvôli štandardnému vegetariánovi, čo kupuje štandardné vege výrobky z obchodu, ZOMIERAJÚ zvieratá. Živočíšny priemysel je jedna banda, či už produkujú mäso alebo vege výrobky. Takže nie je čas na omáčky. Ak má niekto pochybnosti, internet je plný videí z vege fariem a informácií o tom, ako "vzniká" mlieko a vajcia, čo tomu predchádza a čo nasleduje po tom.

5. Predstava, že činmi (zachraňovaním sveta alebo nie) človek vyslovuje nedôveru bohu, je mylná predstava ega.

----------
Na záver krátke zhrnutie dnešnej absurdnej spoločnosti:
Zabíja psy = psychopat.
Zabíja prasatá = normálny človek.
Nezabíja nikoho = extrémista.

Áno, chcem diskutovať, otvára mi to nové obzory, pohľady, ďakujem.
Ja som na takúto cestu nastúpila len prednedávnom. Myslím tú, keď už sa začínam nad vecami zamýšľať a nejak sa duchovne hľadať, alebo ako by som to nazvala.

Nemyslela som ten extrémizmus tak, ako si to zrejme pochopila. Sama veľmi dobre viem (osobne sa ma to svojím spôsobom dotýka), že LGBTI skupina tu JE utláčaná a mrzí ma to. Ale tie prejavy sú fakt pre mnohých ľudí odpudivé, spoločnosť na to nie je pripravená a dosiahnu tým skôr opak toho, o čo sa snažia. Tak som myslela to, že niekedy je menej viac.

Čo sa týka toho zachraňovania bytostí - čo ten šalát (ovocie, zelenina...)? CNS teóriu poznám, ale H.Monfort tvrdí, že aj ten úbohý šalát kričí a nechce byť zjedený a myslím že zrovna tu na fóre som videla video, kde bretharianka hovorila o karmickej záťaži aj z jedenia šalátu. Ak tomu mám veriť, ak to mám brať, tak asi celú ideu. Schválne používam ak... lebo ja sa skutočne len hľadám a neviem, čomu verím (viem len, čomu by som chcela veriť). Takže jedinú a absolútnu slobodu vidím v tom, že nebudem jesť nič.
A čo nejaká dohoda duší? Čo karmická záťaž? Či to u zvierat a rastlín neplatí? Oni nič také nemajú?

A teda neviem, kde berieš tú istotu, že vieš, čo je a nie je hra ega - toto nie je útok, ani nejaká výčitka, len čistá zvedavosť. Ak máš k tomu nejaký zdroj, tak si ho rada prečítam.
Lebo ak chcem veriť v to, že všetci smerujeme k slobode a láske, tak verím, že nám On dal slobodnú voľbu so všetkým - teda že si môžeme vybrať a budeme kompletne zodpovedať za svoje činy. A nemal by potom byť aj ten pohľad cez lásku a súcit - že ten všežravec tiež dôjde k tomu cieľu, buď sám precitne, alebo bude k tomu násilne prinútený, napr. cez nejakú chorobu. Teda nie je cesta lásky nahliadať na neho cez ten súcit, že ho to fakt čaká a neminie namiesto toho, že na neho budem vykrikovať - ty ty ty si zlý a sebecký a biť sa do pŕs, že ja som tá dobrá a povolaná? V tom teda vidím pýchu a povyšovanie sa (aj nad Božiu vôľu).

Ešte mi napadlo... že čo potom jesť, ako vyriešiť stravu? Lebo uživiť veľkú rodinu nie je sranda. Vegánske výrobky sú teda poriadne drahé (viem to, lebo ich kupujem už pár rokov, odkedy sa snažím zmeniť stravovanie, ale zatiaľ len pre seba). Zas sa potom dostávam k tomu že musím chovať zvieratá k vlastnému úžitku. Lebo ak nemáme jesť len španielske paradajky (tie slovenské bývajú mimo sezóny fakt drahé), tak musíme pestovať. A nebyť našej kačky, tak prídeme o úrodu - už teraz nám z nej slizniaci veľa zožrali. Kedysi som ich strihala nožnicami, ale prišlo mi to nehumánne a prisahám, že som ich počula občas kričať. Tak sme kúpili kačice...
A čo taký hmyz? Pavúky síce vyhadzujem, ale muchy, mole, komáre... tie proste zabijem, neviem to inak riešiť. Len sa im ospravedlním, ako aj pri ostatných činnostiach (jedenie ovozelu, vstup do lesa...). Netuším, ako sa inak toto dá riešiť.

Jelikož mě vaše debata zaujala, řekl jsem si, i kdyby jen pro sebe, že se taky vyjádřím.

Obecná všeříkající a zároveň nic neříkající odpověď asi je, že člověk, který v rámci svých současných relativních možností funguje, jak nejlíp to zrovna jde,
dělá v daný moment to nejlepší, co lze a tím pádem by to mělo být v pořádku.

Nikdo nemůže být v daný moment jiný, než je, protože jinak by takový byl.V tomto duchu všichni trochu rozumní učitelé tvrdí, že si nakonec všichni zaslouží odpuštění.Např. Otče prosím odpusť jim, neb neví, co činí.(ikdyž někdo tvrdí, že si zaslouží jen porozumnění, odpuštění jen, pokud se dokážou dostatečně napravit)

Také se říká, že Bůh nedopustí, aby se stalo něco jinak, než má.

No jo, ale vyrovnejte se s myšlenkou, že je stejně tak v pořádku, když vám psychopat umučí před očima dítě jako když někdo jiný třeba nasazuje život nebo inspiruje jiné k jeho ochraně, ať už jakýmkoliv způsobem.

Vlastně tu sdílím jednu velkou pochybnost, abych se dobral aspoň k nějakému jádru a budu pokračovat.

Ať už tedy svobodná vůle je, nebo je vše předem předurčené, ono je to vlastně z třetího pohledu jedno - záleží nakonec na tom, jak se realita prakticky realizuje z okamžiku na okamžik.Probíhá každý okamžik x dějů, které si člověk neuvědomuje a z kterých tudíž nedokáže odhadnout, jak se asi realita celkově vyvine.Pokud není aspoň nějakým způsobem jasnozřivý.

Ego?Prý - omezená, falešná identita, která člověka odvádí od skutečného zdroje a od toho, aby fungoval co nejlépe v souladu s realitou.Jenže jak je to tedy nejlépe?

Ano v ideálním světě by pravděpodobně existence žádné části reality, žádného organismu, bytosti nefungovala na úkor jiných částí, organismů, bytostí.Krásná filozofie.Ale jak se jí, co nejlíp přiblížit v praxi?Jak v praxi minimalizovat zbytečné utrpení?

Zbytné a nezbytné potřeby.V ideálu by si ničí neodporovaly s těmi těch zbývajících.Nebo to alespoň zařídit tak, aby si odporovaly co nejméně.Nebo se holt smířit s tím, že si prostě budou odporovat a bude to způsobovat utrpení .

Ty zbytné by se daly s trochou tolerance označit tak, že pokud kvůli nim jsou způsobeny utrpení někoho jiného, jedná se zřejmě o zbytečné zlo.Kdy za to může nevědomost,neschopnost a neochota lidí se přizpůsobit a slevit ze svých zbytečných požadavků.

Ale kde je vlastně ta hranice zbytných a nezbytných potřeb?

Proč nejsou dávno všichni na práně, nebo úplně netransformovali nebo neopustili realitu, ve které bytost podléhá svázanosti s formou, která mu způsobuje utrpení?Kdo za to může?

Kdo může za to, že stále nevím, jaká je ideální výživa, protože nevím, proč jsem ještě nepřešel na pránu nebo jaká je ideální strava, protože její měřítka i současná jídla jsou pochybná?A nezbývá mi, než experimentovat....

Kdo může za to, že někdo je schopný dle svého přesvědčení v druhém vzbuzovat rozpory, ale bez konečného řešení?

Že někdo se dokáže smířit s realitou a být relativně v pohodě a vidět to tak, že vše je jak má být nebo, že to k tomu směřuje a někdo zase hledá na jaký přístup by se upnul nebo skrze který by vyjádřil tu svou nejmoudřejší pravdu?

Co se týče přímo vašeho tématu - jen na doplnění - někde jsem četl, že prý člověk, který jí jenom vegansky, ale při tom je schopný poté rozpoutávat konflikty skrze své přesvědčení, dělá prý větší zlo, než někdo, kdo si dá biftek, ale šíří kolem sebe dobrou atmosféru.Také jsem četl, že prý když někdo je schopný zmrazené maso v supermarketu z velkochovu nakonec přeměnit na energii lásky, aby to zvíře aspoň neumřelo nadarmo, tak dělá rovněž větší službu.
Že i rostlinné buňky cítí utrpení jsem taky četl.Že na druhou stranu nemají třeba některá zvířata tak vyvinutou nervovou soustavu a netrpí tím jako jiná zvířata jsem taky četl.Že zvířata na druhou stranu mohou duchovně a duševně akceptovat nebo být takto dokonce psychicky odproštění od fyzické bolesti, či že v rámci vývoje podvědomě chápou svou pozici, taky.Ale ono je to jedno, ono z mého pohledu tu nikdo nedá definitivní jistou odpověď.Jde tu o to, jestli může člověk nějak prakticky změnit svůj i kolektivní přístup tak, aby to tedy s jistotou pokrylo všechny možnosti proti zbytečnému utrpení.A za mě je to tedy nemožné Člověk prostě neví.Jestli kolikrát nezpůsobí víc utrpení tím, když se na sílu snaží něco řešit, nebo když je k tomu naopak lhostejný.Říká se ve všem zdravá rovnováha... Jenže s kompromisy se zase na druhou stranu vytrácí někdy ten daný ideál.Takto by se každopádně nikam nepohl ani nezastavil.Což ani nejde.Takže stejně nezbývá než experimentovat.

Já měl kamarády, co přešly na veganskou stravu a jen bych chtěl varovat, aby si aspoň takoví lidé pořádně pohlídali přísun živin, aby z toho pak neupadli do depresí, pokud tedy už nepojedou na pránu, což já nedokážu posoudit.A zbytečně na to netlačili ani to nevnucovali druhým, nemá to význam.Největší inspirace by asi byla, kdyby takový člověk byl schopný přímým, zářivým, živým příkladem inspirovat a motivovat lidi na každém kroku.Byl by plný energie, moudrosti, rozveselení, fungoval precizně v tom, v čem by bylo potřeba atd. atd... Jenže život někdy holt není ideální, někdo prožívá i depresivnější,negativnější období, pak zase tak moc inspirativně třeba nepůsobí a může se s kdekým debatovat proč a co všechno je špatně a jak to změnit...

Vlastně Vám ani nemám moc co říct, dělejte to nejlepší co umíte, buď vám to zafunguje nebo ne, nebo se tím aspoň netrapte, vlastně nakonec za nic nemůžem i když z druhé strany ponesem třeba nějaké následky za to, jací jsme museli být a tudíž nemá cenu se zbytečně vymlouvat, pokud tu vážně nějaká možnost změny je xD... Ach jo... Ta filozofie...

Já mám v plánu zkusit později období s ionizovanou vodou a aspoň teoreticky co nejšetrnější a nejvýživnější stravou... Veganství možná také někdy zkusím, možná časem i pránu... Ale kdoví, jak to všechno bude...

Ještě na závěr - celkem se mi líbí buddhistické poučky - neubližovat, nekrást, nepodvádět, necizoložit, nebrat omamné látky, pomáhat každému, komu to jde, včetně sebe a na ničem zbytečně nezáviset...

Ale když nevíte jaký způsob fungování je ten nejlepší, jak víte, že neublížite někomu, neokradete o lepší možnosti, nepodvedete ho omezeným postojem, nepřeberete v domnění, že to tak bude lepší, někomu ženu, muže? xD(to už zní fakt úsměvně) , nenajdete inspiraci i v omamných látkách (ayahuasca např.), pomůžete a neuškodíte, a nezůstanete viset buďto na hmotě nebo na nějakých nafouklých, naivních ideálech, které se ukážou jako neúčinné?

1. Láska a súcit k všežravcovi: Toto som už spomínala niekoľkokrát. Takže stručne: Určite, láska a súcit k všežravcovi A ZÁROVEŇ láska a súcit k zvieraťu. Jeden cíti nepohodu z toho, že nemá na tanieri to, čo chce a druhý trpí celý svoj krátky život, na konci ktorého ho čaká brutálny koniec. Ako riešiť túto situáciu, keď cítime lásku a súcit k OBOM tvorom?
Skúsme sa na to pozrieť nie z pohľadu jedinca, ktorý nemá na tanieri to, čo chce, ale z pohľadu jedinca čakajúceho v cele smrti. Pokiaľ sa na to nepozrieme z jeho pohľadu, o akom súcite a láske je reč?

2. Čo jesť? Vegánskych receptov, kuchárských kníh, tipov a trikov je neúrekom. Na internete nájdeme všetko. Aj klasické vegánske kuchárske knihy sú v ponuke.

4. Trpiaci šalát. Ak rastliny trpia, tak vo vegánskom jedle trpí tá rastlina, ktorú má vegán na tanieri. V živočíšnom jedle trpí živočích, ktorý je na tanieri plus všetky rastliny, ktoré počas svojho života ten živočích zjedol. Živočíšny priemysel spotrebuje na výrobu jedného živočíšneho jedla omnoho viac rastlín, než jedno vegánske jedlo, lebo všetky zvieratá chované na jedlo počas svojho života zjedia ohromné množstvá prevažne rastlinnej potravy. Takže ak rastliny trpia, vegán spôsobí svojím jedným jedlom omnoho menej utrpenia ako všežravec jedným živočíšným jedlom. "Trpiaci šalát" sa tak stáva argumentom PRE vegánstvo, nie PROTI nemu.

5. Pavúky, komáre, muchy. Minimalizovať utrpenie. Vyhadzovať, čo sa dá. Zatiaľ neviem o ničom lepšom. Keď sa dozviem o nejakom super etickom spôsobe, jak ich odplašiť, bude to super.

6. Ego. Ide o pochopenie, čo je ego, z vlastnej skúsenosti. Teoretickú inšpiráciu hľadať tam, kde to človeka tiahne - intuitívne. Tolle a DeMello sú dobrý príklad. No a teóriu pretaviť do praxe. "Ponárať sa" do toho, kým sa to neotvorí.

7. Odporúčam dokument Earthlings (2005). Etické vegánstvo v kocke. Zodpovedá na množstvo otázok určite lepšie než tieto tu moje útržkovité informácie, aj keď sa snažím písať jasne a vecne. Videla som to už dávno, detaily si nespomínam, ale bol to budíček. Snímok Dominion (2018) som síce nevidela, ale mal by byť podobný. Varovanie: Nie je to príjemné pozeranie. Ale pokiaľ sa niekto neštíti v obchode siahnuť po živočíšnom produkte, mal by to vidieť.

Ďakujem za odpovede. Ešte toto ma zaujíma - skutočne mlieko, syry, bryndza, maslo... z liptovských a oravských fariem, kde vidím pekne sa pasúce zvieratká vedú k ich priamej smrti? A teraz sa nepýtam na to, že tá ovca/krava tam niekedy/raz zahynie. Je to skutočne priamo porovnateľné s tým, že niekde rýchlo-vychované kurence idú po pár týždňoch na smrť? Je fakt jedno v dnešnej dobe, či si všežravcom alebo vegetariánom? Sa mi nechce veriť, že sa to mohlo zmeniť takto rýchlo.

Čo sa týka toho jedla, dlhodobo si varím pre seba cez týždeň prevažne vegan, ale teda za mňa žiadna sláva najmä po finančnej stránke. Väčšina vegan vecí je tak trojnásobne drahšia a to zloženie nijak lákavé. A moji domáci mi tie náhrady ani nepojedia (okrem syrovej princeznej). Ale!! s manželom sme väčšinu leta fičali na zelených smoothie, takže prevaha vitariánskej stravy bola u nás akceptovateľná zmena.

Bojovnik0806 pobavil si ma popísal si presne ten chaos, ktorý v sebe mám. A teda je pravda, že sa snažím veci robiť najlepšie ako viem. A viem, že niekedy ich len nevládzem robiť lepšie, aj keď viem, že sa to nejakým spôsobom dá. Najhoršie u mňa je asi to, čo popisuješ, že keď už viem, tak robím na seba tlak, ktorý ma dostáva do psychického pekla a kolotoča seba-obviňovania, na ktoré vždy dostanem odpoveď, že sa niet za čo obviňovať, keď robím najlepšie, ako v danej chvíli viem. Takže sa potrebujem najskôr dostať z tohto pekla, alebo aspoň konečne vidieť ten posun a cieľ. Lebo ako sa dá súcitiť a milovať, keď sebe najviac lásku a súcit upieram? Bežím spať, zajtra dočítam zvyšok.

Zviera sa zavraždeniu bráni a do poslednej chvíle sa snaží uniknúť. Keď človek zabije zviera (alebo človeka) alebo úmyselne ublíži zvieraťu (alebo človeku), vie, že spôsobil utrpenie. Cíti sa zle, cíti vinu, ozýva sa svedomie. Tieto pocity sú nepríjemné, a tak človek vymyslí rozprávky typu, že vlastne to zviera bolo už zmierené s osudom, oprostené od bolesti, že neumrelo nadarmo, lebo jeho "mäso" premenil na energiu lásky, alebo že sa pomodlil, a tým je to odpustené, a pod. Uspokojil by sa človek s týmito rozprávkami, keby bol na mieste toho zvieraťa? Keby postavil seba do pozície toho zvieraťa, hneď by otočil svoje povedačky hore nohami.
My často berieme do úvahy len pohľad toho človeka, povedačky toho človeka, jednostrannú verziu. Málokto sa na to pozrie očami zvieraťa. Keď sa pozrie, tak mu je vec jasná.

Človek vymyslí čokoľvek, akúkoľvek rozprávku, aby si odľahčil svoj pocit viny a ospravedlnil svoje konanie.
A to je tragédia našej spoločnosti.
Vymýšľame si výmysly, veríme im, a potom zabíjame ľudí, zvieratá, prírodu, a presviedčame sami seba a ostaných, že je to vlastne v poriadku. (A mnohí tomu veríme.)
Stratili sme úplne kontakt s Prírodou, Bytím, Životom, Bohom. Stratili sme úctu k Životu.
Následkom tohto odpojenia nie sme a nemôžeme byť šťastní. Nenachádzame a nemôžeme nájsť pokoj v duši. Za týchto podmienok je to nemožné. Šťastie je v jednote, spojení, splynutí so Životom, a nie vo vylúčení, odpojení, izolácii. V odpojení je strach, neistota, nepokoj, zúfalstvo, boj. Všetko sú to charakteristiky popisujúce stav dnešnej spoločnosti ako celku, aj stav jednotlivcov.

K téme veľkochov vs. malochov už som sa vyjadrila.
Aj jedno aj druhé je otrokárstvo, ale rozdiely tam sú, už som o tom písala.
Čo sa týka štandardného všežravca a štandardného vegetariána, (čo kupujú živočíšne výrobky zo štandardných obchodov,) tam je rozdiel zanedbateľný. Niekedy je dokonca vege priemysel horší v tom zmysle, že v mäso-priemysle sa zviera vykŕmi a ide na smrť. Kým vo vege priemysle sa zviera zneužíva, vyžmýka sa z neho maximum, kým je schopné "produkovať" zisk. Keď jeho "produkcia" klesne a už sa farmárom nevyplatí ho zneužívať, tak ide na smrť.
Farmárom, mäso- aj vege-priemyslu ide o zisk, zviera je pre nich zdroj zisku, komodita.
Viac info o vege-priemysle, mäso-priemysle, vegánstve, a pod. je dostupných na nete, príp. v dokumentoch, ktoré som odporučila. Napr. peta.org je známa organizácia zaoberajúca sa touto problematikou. Pokrýva témy zneužívania zvierat nie len na jedlo, ale aj na oblečenie, kozmetiku, zábavu (cirkusy, zoo), experimenty a taktiež ako domáci spoločníci.


Niekto sa dá cestou týchto vegánskych vychytávok. To môže byť drahšie. (Ale nemusí, závisí to od miery kreativity, času, sezóny, atď.) Jednoduchšia cesta môže byť lacnejšia - jesť jednoduché jedlá. Stále sa dá optimalizovať, hľadať nám prijateľnejšie (aj chuťovo, aj finančne) možnosti. Vegánstvo nie je konečná nemenná zastávka, je to začiatok ohľaduplnejšej cesty. Časom si človek nájde svoju cestičku, nie je sa čoho báť. Niekto je spokojný s jednoduchou stravou. Niekto je kreatívny a vymýšľa stále nové veci. Keď niekto chce nové veci, ale dochádza mu inšpirácia, pomôcky typu recepty, knihy, web-stránky sú dostupné. Čím nás bude viac, tým bude ponuka širšia.


Paráda.

Chcem sa spýtať, či má nejaký zmysel kombinovať klasický vodný pôst so suchým. Manžel si dnes dal pol dňa a okrem smädu sa nejak necítil inak. Je to nejak prospešné, dať jeden deň tak, druhý tak?

Když se půst začne suchým půstem (a později pokračuje mokrým), je ten začátek intenzivnější. Tělo rozbourává tkáně rychleji, aby z nich získalo vodu. Ovšem je to náročnější - pocity jsou nepříjemnější a je to větší zátěž pro ledviny.

Takže uprostred pôstu neodporúčaš? Môj manžel dal včera prakticky celý bdelý deň, bol druhý deň v pôste. Ja som uvažovala, že skúsim dnes tiež, ale som strašne moc smädná. Urinoterapia v pôste je asi skôr moja cesta, aspoň nateraz.

Uprostřed půstu - nevím, spíš jsem se tím nesetkal, spíš že se tím začíná na začátku kdy je půst ještě snadný. Asi to není velký problém uprostřed půstu, ale myslím si že i tak už jsou ledviny dost zatížené odbouráváním toxinů, tak aby se tím suchým půstem nepřetížily. Žízeň při půstu není z nedostatku vody, ale z nadbytku toxinů v krvi. Dát tam ještě suchý půst a snížit odplavování té vysoké hladiny toxinů, to by mi přišlo už riskantní.